rakovina a deprsia
Prajem pekný vianočný večer,chcem Vás poprosiť o radu, ako bojovať proti depresii a strachu? 10. augusta som si mimovoľne nahmatala hrčku pod pravým pazuším, ukázalo sa, že je to zhubná metastáza, ktorú mi aj s uzlinami 20. augusta vyoperovali. Potom nasledoval kolotoč zisťovania kde je zdrojový nádor. Mamografia ani CT nič neukázali, až mag.rezonancia a následne pracné hľadanie na sono v oblasti pravého prsníka potvrdili malinký 8 mm veľký nádor. Nasledovala operácia v októbri, po ktorej histológia ukázala, že nádor je ešte ďalej rozptýlený, ako sa predpokladalo.30. movembra ma opäť operovali a zobrali mi celý prsník. Po operácii, asi po dvoch hodinách po prebudení sa z narkózy ma začala rana veľmi páliť, napínalo ma na zvracanie, o tri hodiny potom sestra zistila, že banky s krvou sú takmer do polovice plné. Prežila som hodiny v bolestiach, pri sústavnom napínaní a čakaní, až sa lekári uvoľnia na operáciu (mali ťažkú operáciu brucha), pričom ma anesteziologička informovala, že ma opäť musia otvoriť. Žiadny lekár sa po celý čas neukázal a ja som dostala nepredstaviteľný strach, že končím. Nikdy som takú beznádej a osamelosť necítila. Ešte aj na operačnom sále večer som sa strašne bála a nikto mi nepovedal nič, ani ma neupokojil. Viem, že som celkom vyslabnutá chytila lekára, ktorý sa konečne objavil za ruku, ale on iba stroho oznámil...že o chvíľu začneme...Ako som sa potom dozvedela v prsníku mi praskla cievka, ktorá zapríčinila krvácanie. Prebrala som sa na izbe- nasledovala transfúzia, plazma a do rána starostlivosť sestier. Všetko potom prebiehalo štandardne, nič ma mimoriadne nebolelo a nezvracala som. Dnes som už takmer 3 týždne doma, ale zničujúci strach, že zomriem vo mne zostal. Histológia potvrdila - že miesto po operácii už nevykazuje známky nádoru, no ja mm stále bolesti žalúdka, stavy úzkosti, zle spím a bojím sa, že svojím správaním si privodím pokračovanie ochornia. Neviem čo mám robiť. začiatkom januára idem na onkológiu s výsledkami, aby sme sa s onkológom dohodli na ďalšom postupe. Ešte musím spomenúť, že v auguste 2008 mi diagnostikovali Polycytémiu rubra vera, viac ako rok som si - až do operácii pichala Roferon Alfa a začiatky - resp. zvykanie si naň neboli ľahké. Ešte som si z nemocničného šoku priniesla strach z akejkoľvek bolesti - čo predtým nebolo-hoci zdravotne mám toho už čosi za sebou. Veľmi Vás prosím, poraďte mi, ako sa depresii ubrániť - viem, že tento stav mi očakávanú liečbu určite nezlepší. Ďakujem Vám a prajem Vám i chorým veľa síl a vytrvalosti. Mária
Dobrý deň, pani Mária. Máte za sebou mimoriadne náročné obdobie, ktoré prináša so sebou nielen strach o svoje telo, liečbu tela a fyzického problému, ale aj silne zasahuje psychické prežívanie. Bohužiaľ oznámenie onkologického ochorenia prináša som sebou vari jedno z najsilnejších zasiahnutí do emocionálneho prežívania človeka. Podľa toho, čo píšete, ste si už počas radikálnej operačnej liečby prežili veľmi silnú záťaž na organizmus celkovo. Napriek tomu, že podľa Vás chýbal lekárom akýsi ľudský faktor pri Vaše liečbe, verím, že lekári urobili všetko čo bolo v ich silách, aby Váša operačná a pooperačná liečba prebehla čo najlepšie. No človek nielen len telo, ale aj duša, ktorá prežíva a spracuva nielen negatívne, ale aj pozitívne zážitky. Teraz v čase medzi operáciou a liečbou onkologického ochorenia sa Vám znásobilo prežívanie emocií a strach a beznádej, ktoré opisujete sú bohužiaľ prirodzeným prežívaním u človeka, ktorý sa musí začať "pasovať" s ťažkým ochorení. Tak ako prežívame a spracúvame radostné zážitky, tak prežívame aj tie nepríjemné a boľavé. U vás sú emócie ešte aj znásobené tým, že sú sviatky a koniec roka, teda obdobie, v ktrom väčšina ľudí hodnotí a bilancuje a s nádejou očakáva, že nový rok bude lepší. Vás budúci rok čaká náročná liečba a z toho pramenia ďalšie obavy a strach. K tomu, aby človek zvádol nepríjemné potrebuje veriť, čo však určite viete, ale možno sa pýtate ako veriť tomu, že všetko dopadne dobre? K tomu potrebuje silu. Mať v sebe silu na to, že to dokážete, že dokážete veriť a zvládnuť všetko, čo Vás čaká. Na to aby, sa Vám to podarilo, potrebuje mať pozitívne zážitky a obyčajné drobné radosti, ktoré nielen chorým, ale aj zdravým ľuďom dávajú silu ísť ďalej. Skuste každý deň prežiť niečo pekné, všetko vrámci vlastných možností, možno stačí pekná knižka, krátka prechádzka, stretnutie s ľuďmi, ktorých máte rada. To všetko sú obyčajné veci, ktoré ale dokážu urobiť náš život pekným a neobyčajným. Prajem Vám veľa sily na Vašej ceste a veľa pozitívnych a krásnych zážitkov.