komunikacia
Dobrý deň, mám sesternicu, ktorá mi je veľmi blízka a trpí onkologickým ochorením. Môj problém je, že neviem ako mám s ňou komunikovať, mám pocit, že vždy keď niečo spomeniem môžem jej tým ublížiť?
Milá Zuzana. Je veľmi častou skúsenosťou okolia a rodiny onkologického pacienta, že sa vysporadúva s rovnakým problémom. Onkologické ochorenie totiž nezasahuje len samotného pacienta, ale celé jeho okolie. V zásade býva platné, že komunikácia po diagnostikovaní ochorenia sa odvíja od toho, aká bola pred chorobou - pokiaľ ste si, ako píšete, boli so sesternicou blízke a vedeli ste komunikovať otvorene, nebojte sa komunikácie s ňou ani teraz - citlivo môžete nechať Vašu sesternicu komunikáciu viesť: nebojte sa jej opýtať sa, či sa chce rozprávať o ochorení, o tom, čoho sa bojí, alebo jej vyhovuje viac sa rozptýliť inou témou rozhovoru. Častokrát pacient sám nechce "strašiť" svojich najbližších vyjadrovaním svojho strachu, neistoty, preto sa takto snažia chrániť svoje okolie. Ak však prejavíte ochotu počúvať, možno sa dozviete, že sa Vaša sesternica práve o svojom ochorení chce rozprávať. Nebojte sa jej pýtať, o čom sa chce rozprávať, ako sa cíti, a uistite ju o tom,že keď sa bude chcieť rozprávať o čomkoľvek, ste tam pre ňu. Základným pravidlom je pýtať sa a vyhnúť sa predpokladaniu a hádaniu toho, čo Vaša sesternica cíti, čo si myslí, čo chce. Otvorená komunikácia môže pomôcť nie len jej a Vám, ale i ostatnej rodine a jej blízkym. Ak by ste mali viac otázok alebo sa potrebovali porozprávať, pokojne využite našu Linku pomoci v čase, keď na nej slúžia psychológovia: http://www.lpr.sk/linka_pomoci/ ; 02/52 96 51 48 .Želám Vám i Vašej sesternici odvahu otvorene komunikovať.Lucia Budáčová